Autor je spoluzakladateľ VPN a porevolučný minister kultúry
Dňa 29. augusta 1944 ráno jednotky nacistického Nemecka so súhlasom Tisovej vlády začali okupovať Slovensko. Reakciou na okupáciu bolo okamžité vyhlásenie Slovenského národného povstania, ktoré bolo pôvodne plánované na neskorší termín.
Centrom Povstania sa stala Banská Bystrica a moci sa na povstaleckom území ujala Slovenská národná rada a národné výbory, ktoré vyšli z ilegality.
Do Povstania okamžite vstúpilo 18-tisíc vojakov a dôstojníkov Slovenskej armády, ktorá sa neskôr premenovala na 1. československú armádu na Slovensku.
Neskôr, 5. septembra 1944 po vyhlásení prvej mobilizácie do SNP sa táto armáda rozrástla na 47-tisíc vojakov. Čím je zarážajúco zaujímavá táto informácia z archívov Múzea SNP v Banskej Bystrici? Nuž skutočnosťou, že na území slovenského štátu počas príprav Povstania žiadne nemecké vojenské jednotky neboli. Takže Povstanie bolo plánované ako vzbura armády a občanov proti vlastnému štátu.
V princípe išlo o prípravu vojenského prevratu a vyhlásenie občianskej vojny. Áno, táto informácia je historickou, faktmi podloženou pravdou, ktorú si my Slováci dodnes odmietame pripustiť.
Naša národná mentalita je stále nastavená na vnímanie SNP ako protinemeckého odporu. Áno, reálne sme bojovali s Wehrmachtom, ktorému kruto asistovali naše Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, ale motívy odporu boli naše. Naša domáca slovenská fašistická krutovláda.
Slovenské rozdvojenie mysle
Slovensko, lepšie povedané Slováci ako národ od svojho racionálneho etnického sebauvedomenia (zadefinovanie spisovného jazyka) v prvej polovici 19. storočia trpia rozdvojením mysle (jav bežný aj u iných civilizovaných národov, ale väčšina z nich mala na jeho riešenie o niekoľko storočí viac).
Ide o náruživý svár medzi občianskou (demokratickou) a mocenskou (autokratickou) správou štátu. Spor medzi empatickou diskusiou na báze vzdelania a príkazovým konaním na báze poslušnosti voči moci.
Medzi antickým a barbarským modelom správy vecí verejných. Som si vedomý, že tento niekoľkoriadkový model je veľmi zjednodušený, ale v princípe pravidiel fungovania spoločnosti pravdivý a pre vysvetlenie nášho osudového problému, ktorému znovu čelíme, veľmi dôležitý.
Pamätník
Na návrší, smerom od rieky Hron, neďaleko historického centra Banskej Bystrice stojí monumentálna budova. Široké schodisko, ktoré k nej vedie, sa končí v štrbine, tiesňave medzi jej dvoma polovicami. Je ako obrovský betónový peceň chleba rozrezaný ostrým nožom na dve časti.
Medzi nimi, v už spomenutej úžine, stojí veľké bronzové súsošie. Jedna z najvýznamnejších monumentálnych sôch v Európe. Tvoria ho ľudské telá. Nohy, ruky, trupy.
Postavy ležia v tesnom chuchvalci, akoby ich práve exhumovali. Nad nimi, rovnako anonymne stoja tí, ktorí prežili. Tie isté ruky, nohy a telá, ktoré so vztýčenými hlavami hľadia dopredu. Obete varujú.
Súsošie, ktoré tvorí ústrednú časť Pamätníka Slovenského národného povstania. Pamätníka, ktorý zobrazuje vojnou a totalitou zavraždených a umučených občanov. Nie klišé v podobe hrdinských vojakov a partizánov. V tom je jeho sila.
Pamätník, ktorý je zároveň budovou múzea, má dve časti. Stoja oproti sebe v jednom celku s pomníkom bolesti uprostred. Symbolicky tak znázorňuje varovanie, výstrahu pred vnútorným rozkolom. Pred bojom vlastných s vlastnými, pretože Slovenské národné povstanie síce vzniklo ako odpor proti fašizmu, ale tomu domácemu. Slovenskému!
Pamätník bol odhalený v roku 1969 v rámci osláv 25. výročia SNP (28. 8. 1969). Jeho autori, architekt Dušan Kuzma a sochár Jozef Jankovič, vytvorili monument, patriaci k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v európskej kultúre šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia.
Útok komunistov
Bohužiaľ, bolo to rok po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy, čo nám na ďalších dvadsať rokov zabetónovalo život v podobe sovietskych okupačných vojsk na našom území.
Súsošie Obete varujú bolo ako ideologicky nevyhovujúce v roku 1972 demontované a uložené v sklade so stavebným materiálom v Horných Pršanoch a neskôr v roku 1974 prevezené a inštalované ako pamätník vo vypálenej obci Kalište. Dobrou správou v tom dejinnom marazme bolo, že ho (ako mali vo zvyku) nezničili.
Po otcovi pochádzam z Banskej Bystrice. Bol v odboji a ako mladík spolupracoval s Ladislavom Sárom. Zavreli ho do „justičáku“ a po roku poslali bojovať na taliansky front. Okamžite prebehol k partizánom (garibaldiovcom). Po ňom mi ostali protifašistické gény v krvi a vzťah k SNP. To bolo dostatočnou motiváciou, aby som pred dvadsiatimi rokmi ako poradca ministra kultúry Rudolfa Chmela túžil napraviť rest, ktorý som počas svojho ministrovania nestihol realizovať. Vrátiť súsošie Obete varujú na pôvodné miesto do Banskej Bystrice.
Jožo Jankovič bol jedným z mojich najbližších priateľov ešte spred revolučných čias, preto som ideový zámer súsošia dobre poznal a bol s ním stotožnený. Jeho návrat mal však typický slovenský priebeh. Hneď, ako som začal realizovať prvé kroky a oficiálne navštívil Múzeum SNP, ozvali sa s nebývalou razanciou členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov zo stredného Slovenska a petíciou protestovali proti návratu súsošia na pôvodné miesto.
Zástupným dôvodom bolo podľa nich narušenie pietneho miesta v Kališti. Ja som však v archívnych záznamoch porovnal mená členov komunistickej komisie z roku 1970, ktorá odstraňovala pamätník, s menami autorov tejto protestnej petície. Niektoré sa zhodovali.
Dvojaká tvár Slovenska znovu začala fungovať
Napriek tomu sa súsošie podarilo vrátiť na pôvodné miesto, a tak po 30 rokoch počas osláv 60. výročia SNP mohli obidvaja autori Jozef Jankovič aj Dušan Kuzma znovu stáť pred svojím dielom. Mám na tento deň úžasnú spomienku. Keď sme stáli pod sochami počas slávnostných príhovorov, z hlúčika za nami sa znechutene ozvalo: „Prevalcovali ste nás…“ Iba som sa otočil a s neskrývanou škodoradosťou odpovedal: „S radosťou!“
Je osemdesiat rokov po SNP a my stojíme znovu na podobnej križovatke. S tým rozdielom, že protivník je evidentne bez mocenského zázemia, ktoré mal Tiso v Hitlerovi.
Keď Tiso zistil, že sa mu búri vlastná krajina, zavolal nacistov na pomoc, a tí hneď prišli. Koho však zavolajú teraz? Putina? Ale no. Sme predsa v NATO.
Dnes si to môžeme a budeme musieť vyriešiť naozaj sami. Že na to máme, sme predsa zistili pred osemdesiatimi rokmi v SNP, ale aj pred tridsiatimi piatimi počas Nežnej revolúcie! Stačí odhodlanie, etická pevnosť, historické povedomie, racionálny prístup a – výdrž!
